Kultúrne pamiatky

Verzia pre tlačPoslať e-mailom
Rímsko-katolícky kostol sv. Juraja

Najstaršia historická a cirkevná pamätihodnosť mesta. Podľa zmienok z ranného obdobia árpádovcov stál na terajšom pôdoryse rímsko-katolíckeho kostola v minulosti pravdepodobne drevený kostol. Kamenné základy kostola, hlavná loď, svätyňa a veža boli postavené v roku 1329 v gotickom štýle. V roku 1518  bol kostol prestavaný v neskoro gotickom slohu na dvojkomorový kostol s vedľajšou loďou. Rozsiahlymi stavebnými úpravami bol kostol v rokoch 1742-43 zrenovovaný v barokovom slohu. Boli zvýšené kostolné múry, postavila sa veža. Barokový architektonický sloh je zachovaný na budove kostola do dnešných čias.

Hlavný oltár je barokový, pochádza z 18. storočia a je zdobený maľbou Nanebovstúpenia panny Márie, nad ňou je socha ochrancu a patróna sv. Juraja na koni. Bočné oltáre sú z obdobia neskorého baroka a sú zdobené maľbou kráľa sv.Štefana a sochou Piety Nanebovstúpenia panny Márie. V podzemí kostola je hrobka s pozostatkami jednej z najznámejších mestských rodín Pókateleki Kondé.

Žltý kaštieľ

V roku 1753 dal postaviť veszprémsky biskup Márton Bíró Padányi v mestskej časti Pókatelek pre svojho brata Istvána Bíroho priestrannú poschodovú kúriu s rozsiahlym statkom, neskorší Žltý kaštieľ.

Nášmu bratovi (..) sme postavili v časti Pókatelek (...) dôstojnú a veľmi priestrannú rezidenciu, ktorú zvonka zdobí biskup Szent Márton (sv. Martin) a jeho presvedčivý portrét vytesaný do kameňa a ktorú skrášľujú prvky a ornamenty“ – sa uvádza v záveti o budove po smrti biskupa.

Po smrti Istvána Bíroho cennú zemiansku kúriu a jej hospodárstvo sobášom vyženila rodina Pókateleki Kondé, ktorá si začiatkom 19. storočia kúriu upravila podľa svojich predstáv. Na priečelie bol umiestnený erb rodiny Kondé a nad erbom čnela monumentálna socha kamenného moriaka. Rodina Kondé si udržala vlastníctvo kaštieľa takmer 60 rokov. Dlhé obdobie bol kaštieľ jedinou poschodovou budovou v mestečku.

V roku 1858 Miklós Wahlberg, viedenský vysokoškolský profesor, budovu od rodiny Kondé odkúpil a prenajal. Kaštieľ zdedila jeho dcéra a v roku 1910 ho predala hlohoveckej spoločnosti Dukesz-Herzog, ktorá ju kúpila so zámerom hospodárskeho využitia. V rokoch 1938-1944 tu sídlila maďarská vojenská správa. V roku 1944 a počas roku 1945 tu sídlilo najprv nemecké a neskôr ruské vojenské velenie. Po skončení vojny budovu prevzal pod svoju správu československý vojenský úrad. V rokoch 1953-1972 bol kaštieľ sídlom pozemkového úradu.

V roku 1972 sa sem presťahovalo Žitnoostrovské múzeum, z budovy Bieleho kaštieľa rodiny Bacsákových, ktorému bol poskytnutý priestor pre stále výstavy a odborný výskum. V roku 1977 bola hlavná budova kaštieľa obnovená. V súčasnosti je tu umiestnená stála expozícia Žitnoostrovského múzea.

Evanjelický kostol

Evanjelický kostol bol postavený v jednoduchom neorománskom slohu v rokoch 1863-1883.

Hlavná loď má jednoduchý strop, ktorý je členený pilastrami. Veža bola k pôvodnej stavbe pristavená v roku 1938 a je situovaná do štítového priečelia. Mramorová krstiteľnica pochádza z roku 1883, organ bol vyrobený v roku 1903 a hlavný neoklasicistiký oltár bol vyrobený v Banskej Bystrici v roku 1933.

Kostol reformovanej cirkvi

Stavba kostola bola dokončená v roku 1998 v architektonickom post modernom štýle. Na jeho stavbu boli použité zbierky a dary veriacich.

Židovská modlitebňa

V budove niekdajšej talmud tóry na dnešnej Bacsákovej ulici je modlitebňa veriacich židovskej náboženskej obce.

V minulosti boli v meste 2 synagógy. Na hlavnej ulici bola ortodoxná Veľká synagóga a na Nemešsegskej ulici ortodoxná synagóga Ászáda Jiszráela, obe stavby boli po 2. svetovej vojne zbúrané.

Vermesova vila

Pôvodná budova vily  bola pôvodne jednoúrovňovou prízemnou stavbou. Dal ju  postaviť Ferenc Vermes statkár  a  dozorujúci sudca. V roku 1909 ju vtedajší vlastník zrekonšruoval. Dal pristaviť veže a vila získala dnešnú podobu.

Počas 2. svetovej vojny tu bolo Veliteľstvo nemeckej a neskôr ruskej armády. V šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch 20. storočia bola vila využívaná na záujmovú a krúžkovú činnosti detí a mládeže. V rokoch 1988-2002 tu sídlilo vysunuté pracovisko Slovenskej národnej galérie. Od roku 2005 vilu vlastní Mesto Dunajská Streda a po prestavbe sa stala sídlom Galérie súčasných maďarských umelcov.

Súsošie Kalvárie v cintoríne

Na rozhraní mestských častí Nemesszeg a Tejed vznikla v 18.storočí Kalvária. Tvarom pripomínala  zrezaný kužeľ, ktorý bol 7 metrov vysoký  s priemerom 12 m. V roku 1802 bolo na  vrchol  umiestnené Súsošie. V roku 1959 bola Kalvária počas komunistickej éry zbúraná z dôvodu výstavby cesty  a sochy boli prevezené a umiestnené do okolia kostola Sv. Juraja a neskôr do Malých Dvorníkov. Po nežnej revolúcii bolo súsošie premiestnené do mestského cintorína.

Malé sakrálne pamiatky cintorína

Mestský cintorín na Malodvorníckej ceste vznikol v roku 1953. Jeho významnou súčasťou sú malé sakrálne pamiatky - staré hroby a náhrobné kamene starých dunajskostredských rodín. Nájdete tu torzo náhrobku rodiny Kondé a tiež hroby a náhrobné kamene bývalých dekanov, lekárnikov a významných remeselníkov mesta.

Židovský cintorín

Cintorín ortodoxných židov na území mesta vznikol v roku 1740. Je miestom posledného odpočinku mnohých generácií židovských rodín. Sú tu pochovaní mnohí významní rabíni. Je tu pochovaný aj najznámejší rabín Jehuda Aszád, jeho hrob je pútnickým miestom. Cintorín je pekne udržiavaný.

Ruský vojenský cintorín

V období medzi septembrom 1914 a novembrom 1918 sídlil v našom meste Cisársky a kráľovský vojenský zajatecký tábor, v ktorom v blízkosti mesta žilo 30 000 zajatcov. V cintoríne v Malom Blahove bolo pochovaných 1500 vojenských zajatcov. Dnes cintorín chátra a nie je udržiavaný. 

Socha sv. Trojice z roku 1777

V blízkosti katolíckeho kostola sv. Juraja je umiestnená socha sv. Trojice, ktorá bola postavená z milodarov Györgya Gönczöla a Erzsébet Lengyelovej. Socha symbolizuje vďaku za ústup hromadných ochorení. Bola postavená po ústupe rozsiahlych epidémií.

Socha sv. Mikuláša – sakrálna pamiatka z roku 1785

Socha sv. Mikuláša nesie meno jedného z najvýznamnejších rodákov mesta Biskupa Pókateleki Miklósa Kondé, ktorý je ochrancom a patrónom  detí, obchodníkov a lekárnikov mesta. Je umiestnená pri vstupe do rímsko-katolíckeho kostola sv. Juraja.

Pamätník revolučných rokov 1848/49

Autorom pamätníka je umelecký sochár György Lipcsey. Symbolizuje boj za slobodu v revolučných rokoch 1848/49. Každoročne sa pri ňom usporadúvajú mestské oslavy revolúcie a boja za slobodu Maďarov proti Habsburgovcom. Pomník bol odhalený 15. marca 1995.

Pamätník obetiam diktatúr

Pamätník je umiestnený pred Mestským úradom a symbolizuje spomienku na maďarskú revolúciu v roku 1956. Je mementom a spomienkou na obete diktatúr. Autorom umeleckého diela je akademický sochár János Nagy. Pamätník bol slávnostne odhalený 31. októbra 2006.

Socha pelikána, ktorý kŕmi svoje mláďatá

Socha bola postavená z darov veriacich reformovanej kresťanskej cirkvi. Situovaná je  v malom parku oproti Kostolu reformovanej cirkvi. Vyjadruje spomienku na 2000. výročie narodenia Krista, 1000. výročie vzniku uhorského kráľovstva a 325. výročie oslobodenia galejníkov. Autorom sochy je akademický sochár János Nagy.

Socha sv. Štefana

Socha symbolizuje poctu zakladateľovi Uhorského kráľovstva sv. Štefanovi, symbolizuje jednotu a štátotvornosť Maďarov.  Autorom je akademický sochár György Lipcsey. Odhalili ju pri slávnostnej príležitosti 20. augusta 2004.

Pamätník obetiam holokaustu MEMENTO

Pamätník  bol odhalený v roku 1991 v parku Jehudu Aszáda na mieste, kde voľakedy stála ortodoxná židovská synagóga. Je torzom kamennej tabule, ktorá symbolizuje utrpenie židovských rodín počas holokaustu. Každoročne sa tu konajú pietne spomienky na jún 1944, kedy bolo násilne odvlečených niekoľko tisíc židov do koncentračných táborov.

Pamätník rómskeho holokaustu

Z iniciatívy Romologického ústavu, ktorý pôsobí v Dunajskej Strede, bol odhalený druhý slovenský pamätník ako memento rómskeho holokaustu. Slávnostná a veľkolepá udalosť odhalenia sochy bola v roku 2006.

Pamätník Trianonu

Pamätník je darom múzea vo Várpalote. Bol odhalený 1. novembra 2008.

Radnica

Na zasadnutí mestského zastupiteľstva 30. septembra 1901 sa predstavitelia mesta rozhodli, že pre konečné umiestnenie úradov mesta kúpia dom na Hlavnej ulici č. 93, tzv. dom Karola Pleyera, ktorý bol pôvodne postavený ako kaviareň.

K slávnostnému odovzdaniu budovy došlo dňa 4. októbra 1902. Vtedy bolo aj prvé verejné zasadnutie mestského zastupiteľstva. Slávnostnú reč predniesol notár mesta, ktorý vyjadril svoju radosť nad tým, že mesto, respektíve obec dostali konečne stálu úradnú miestnosť, kde sa môže začať nerušene pracovať. Naplnila sa tým túžba, stará niekoľko desaťročí.

Miestnosti obecnej polície boli umiestnené na strane do dvora, bola tu strážnica a aj dve väzenské cely. Do nich sa zatvárali tí, ktorí rušili pouličný kľud. úradné miestnosti obce sa vlastne nachádzali na poschodí. V priebehu rokov bola budova viackrát renovovaná. V roku 1958 bola modernizovaná.

Predstaviteľmi mesta (hajtmanmi, mešťanostami, predsedami, starostami) boli: hajtmanom mestských častí Dunajskej Stredy a Nemesszegu v rokoch 1801–1808 bol Ferenc Sztriha, hajtmanom Tejedu János Bazsó. V neskorších rokoch boli starostami Mihály Túróczi, Ádám Petényi, Dániel Bíró, Simon Orosz, Vince Bazsó, Lőrinc Molnár. V rokoch 1923–1932 bol starostom Albert Patassy, v rokoch 1932–1945 Lajos Srenker. Po oslobodení vymenoval zbor povereníkov za predsedu miestneho národného výboru Jozefa Smidu, ktorý stál na čele zboru do 31. januára 1951. Za ním bol zvolený za predsedu Štefan Sever. Pri voľbách do miestnych národných výborov v roku 1957 bol za predsedu zvolený Tomáš Mátis, ktorý bol vo funkcii do roku 1960. V roku 1960 bol za predsedu zvolený Ladislav Rehák, potom v roku 1964 Jozef Gyurcsik. Funkciu tajomníka dostal Ladislav Rehák.

V roku 1994 sa dostalo vytvorenie nového vzhľadu mesta do vážneho stavu plánovania. Prestavy architekta Makovecza plánovali navrátenie starej patiny Hlavnej ulice. Medzi plánmi mesta figurovala medzi iným aj prestavba radnice. Radikálne spoločenské zmeny po 17. novembri 1989 mali vplyv aj na ďalší život mesta. Plénum Mestského národného výboru zvolilo dňom 15. decembra 1989 inžiniera Arpáda Tilajcsika za nového predsedu Mestského národného výboru.

Rok 1990 už celý prebiehal v znamení systémových zmien. Potom začala aj celková rekonštrukcia pléna. Plénum v novom zložení na svojom zasadnutí 28. februára zvolilo do kresla predsedu Mestského národného výboru Arpáda Öllősa, kandidáta za Nezávislú maďarskú iniciatívu, ktorého v prvých slobodných komunálnych voľbách v dňoch 23.-24. novembra 1990 zvolili za primátora mesta, ktorý svoju funkciu vykonával do komunálnych volieb v roku 1994. Zo šiestich kandidátov na post primátora mesta zvolili občania v komunálnych voľbách v roku 1994 za nového primátora mesta inžiniera Petra Pázmánya, ktorý v rokoch 1990-2009 vykonával funkciu primátora. Terajši primátor mesta JUDr. Zoltán Hájos bol zvolený 25. apríla 2009.

 

Cintorín vojnových zajatcov z prvej svetovej vojny

V období od septembra 1914 do novembra 1918 bol v Dunajskej Strede cisársky zajatecký tábor, v ktorom boli hlavne ruskí zajatci. V Réni, pri Malom Blahove zriadili zas zajatecký tábor talianskych dôstojníkov.

Hneď po príchode zajatcov, už 18. septembra 1914, zaregistrovali v tábore prvé ochorenie na choleru. Našťastie, vďaka prísnym opatreniam veliteľa stanice, sa epidémia nedostala za hranice tábora, kde na choleru a úplavicu zomrelo v krátkom čase niekoľko stoviek zajatcov. Pre nich zriadili pri starom maloblahovskom cintoríne vojenský cintorín, na ktorom sami zajatci postavili malú gréckokatolícku kaplnku. Vchod na cintorín cez veľkú drevenú bránu bol z dnešnej veľkoblahovskej cesty, bol na nej nápis: Russ. Kgf. Friedhof / Orosz Hadifogoly Temető. Počas existencie tábora sa ním prehnalo mnoho epidémií, popri už spomínanej choleri a úplavici aj iné prenosné choroby ako napr. týfus, ale veľkým nešťastím pre tábor bol aj hladomor v rokoch 1917-18.

Podľa údajov z archívu v rokoch 1914 až 1918 pochovali na vojenskom cintoríne 965 ruských, ukrajinských, talianskych, poľských, maďarských, rumunských, srbských, lotyšských, litovských, estónskych a fínskych vojnových zajatcov. Po zložení zbraní v roku 1918 dovtedy udržiavaný cintorín prevzali do svojej starostlivosti vojenské autority, potom miestni a skauti, prípadne sa jeho údržba dostala do kompetencií mesta. V roku 1938 prevzalo starostlivosť o cintorín maďarské ministerstvo obrany. 1. januára 1951 československé ministerstvo vnútra stanovilo Mestskému národnému výboru povinnosť prevziať starostlivosť o pietne miesto, súčasne s jeho údržbou a jeho uvedenie  do pôvodného stavu.

Vo víre historických udalostí, ale aj pre nezáujem, sa cintorín zanedbal a ku koncu 20. storočia bol zanedbaným, nedôstojným miestom posledného odpočinku vojakov. Avšak rok 2014 priniesol výrazný historický obrat, kedy sa mestu Dunajská Streda, Ochranárskemu spolku  Csallóköz-Szerdahelyi Kaszinó 1860 a obyvateľom podarilo dať cintorín do poriadku a spraviť z neho dôstojné pamätné miesto. Hoci ešte prebieha spracovanie presných dát o vojakoch ležiacich v hroboch, 11. novembra 2014, v pamätný deň skončenia 1. svetovej vojny, bol cintorín slávnostne odovzdaný mestu Dunajská Streda a Malému Blahovu.